Imunofluorescenčné testovanie autoprotilátok je neoddeliteľnou súčasťou diagnostiky niekoľkých autoimunitných ochorení kože. Ako AICS ozačujeme protilátky proti intercelulárnej substancií a sú asociované s ochorením pemphigus. Autoprotilátky pri skupine pemfigu sú špecifické a sú namierené proti molekulovým komponentom desmozómového adhezívneho komplexu, ktorý uskutočňuje pevnú väzbu medzi susediacimi epitelovými bunkami.

Antigény

Niekoľko klinicky dôležitých ochorení kože, známych ako primárne bulózne dermatózy, sú asociované s autoprotilátkami. Pemphigus vulgaris je bulózne ochorenie charakterizovane intraepiteliálnymi vačkami. Existuje niekoľko subtypov: pemphigus vulgaris, pemphigus foliaceus, pemphigus erythematosus, liekmi indukovaný pemphigus, paraneoplastický pemphigus a ďalšie. Cieľové antigény v dezmozómoch obsahujú špecifické intracelulárne adhezívne molekuly veľkosti 100-500 nm, ktoré sprostredkovávajú intracelulárnu adheziu a pripojenie buniek, na intermediárne filamenty cytoskeletu, ktoré spájajú cytoplazmu. Rôzne molekuly sa vyskytujú v rôznych formách, z ktorých niektoré sú špecifické ciele autoprotilátok. Pri pemphigus vulgaris je hlavný autoantigén dezmogleín 3 a pri pemphigus foliacus je to dezmogleín 1. Pri IgA pemphigus (interepidermálna IgA vezikulo pustulárna dermatóza) sa jedná o dezmokolín 1. Pri paraneoplastickom pemphiguse sú protilátky namierené proti dezmoplakínu I a II a proti niektorým ďalším keratinocytovým proteínom.

Desmogleín (Dsg): Patrí medzi kadheríny, je to dezmozomálny glykoproteín (Dsg1 = 160kDa, Dsg 3 = 130 kDa) skladajúci sa z extracelulárnej domény obsahujúcej 6 väzbových miest vápnika, transmembránovú doménu intercelulárnu doménu, ktorá pripája dezmogleín cez plakoglobulín k cytoskeletu. Medzi funkcie dezmogleínu patrí adhézia molekúl a taktiež zohráva veľmi dôležitú úlohu pri formovaní tkanivovej integrity. Anti-Dsg1 a anti-Dsg 3 protilátky boli detegované pri nasledujúcich ochoreniach: paraneoplastický pemphigus, pemphigus foliaceus, pemphigus vulgaris- mukokutánny typ, IgA pemphigus a pemphigus herpetiformis. Samostatné anti-Dsg 3 protilátky sa vyskytujú pri pemphigus vulgaris- mukózny typ.

Dezmokolín (Dsc): Je glzkoproteín náchádzajúci sa v dezmozómoch, ktorého funkcia je adhézia molekúl. Protilátky proti dezmokolínu sa vyskytujú pri IgA pemphigus, paraneoplastický pemphigus a pemphigus herpetiformis.

BP230 (tiež známy ako BPAG1): Je cytoplazmatický proteín o hmotnosti 230kDa z rodiny plakínov nachádzajúci sa v hemidezmozómoch. Je zapojený do procesu spájania kerartínu cytoskeletu k hemidezmozómom. Anti-BP230 protilátky sa primárne vyskytujú pri bulóznom pemfigoide, ale môžu byť prítomné aj pri paraneoplastickom pemphigus, gestačnom herpese a lineárnej IgA bulóznej dermatitíde.

Periplakín a Envoplakín: Periplakín je 190kDa proteín nachádzajúci sa v dezmozómoch a v epidermálnej zrohovatelej vrstve. Envoplakín je 210kDa proteín ktorý je zodpovedný za pripojenie zrohovatelej vrstvy k dezmozómom a keratín filamentom. Anti-periplanktín a anti-envoplakín protilátky sú prítomné pri paraneoplastickom pemphiguse.

Medzi ďalšie protilátky prítomné pri paraneoplastickom pemphiguse patria protilátky anti-desmoplakín I a II a anti170kDa protilátka.

Detekčné metódy

Nepriama imunofluorescenia: Nepriama imunofluorescencia sa používa na detekciu cirkulujúcich autoprotilátok v sére pacienta s autoimunitnými poruchami kože. Séra pacientov sa riedia v pomere 1:20. Opičí ezofágus je veľmi vhodné tkanivo, nie len z toho dôvodu, že antigény sú štrukturálne podobné ľudským, ale aj preto, že ezofágus je ideálne tkanivo s protilátkami proti endomýziu. Koža, pery, jayzk, análny kanál a ezofágus z rôznych druhov sa môže taktiež použiť. FITC konjugát (sekundárna protilátka) musí reagovať so všetkými ľudskými IgG podtriedami. Rozličné typy pemphigus dávajú podobné vzory pri nepriamej imunofluorescencií, takže musia byť odlíšené histologickými metódami na vzorke kožnej biopsie.

Priama imunofluorescencia: Na detekciu rozličných autoimunitných ochorení kože sa taktiež používa metóda priamej imunofluorescencie alebo imunoperoxidázového farbenia (svetelná mikroskopia) imunoglobulínov alebo komponentov vo vzorke kožnej biopsie. Je dôležité, aby biopsiou odobratá vzorka bola z miesta nepoškodenej kože a kože priliehajúcej k lézií, pretože môže byť ťažké samotné lézie interpretovať keď je epitel poškodený. V našom laboratóriu používame fluoresceínom značené konjugáty proti IgG, IgA, IgM, C1q, C3, C4, Fbg.

Klinická relevancia

90% pacientov s rôznymi formami pemphigus majú pozitívne autoprotilátky pri nepriamej imunofluorescencií a 100% pri priamej imunofluorescencií.

Pemphigus vulgaris (dezmogleín): Toto ochorenie sa zvyčajne vyskytuje medzi 30-60 rokom života a postihuje obe pohlavia v rovnakom pomere. Toto ochorenie je rozdelené do dvoch podskupín podľa telesných oblastí, ktoré choroba postihuje. Pri mukóznom type dochádza k tvorbe slizničných lézií bez alebo len s minimálnym postihnutím kože. Na rozdiel od mukokutánneho typu pre ktorý sú typické rozsiahle kožné pľuzgiere, rovnako ako postihnutie slizníc.

Pemphigus foliaceus (dezmogleín 1): U pacientov sú pozorované tenké kožné pľuzgiere, ktoré ľahko praskajú a produkujú bolestivé lézie chrást. Ochorenie je epidermálne špecifické a oddelenie bunky od bunky nastane pod vrchnou vrstvou kože. Fogo selvagem je klinicky identická forma pemphigus foliaceus, ktorá sa vyskytuje v Brazílií a Kolumbií.

Paraneoplastic pemphigus (dezmogleín 1 a 3, periplakín, BP230, envoplakín, dezmoplakín 1 a 2, plektín): Je nezvyčajné ochorenie charakterizované závažnými zápalmi ústnej sliznice a niekedy aj tvorbou pľuzgierikou alebo eróziou ďalších slizníc. U pacientov sa zvyčajne vyskytujú malígne neoplazmy, napríklad malígny lymfóm, chronická lymfocytická leukémia, bronchogénny karcinóm a sarkóm dlaždicových buniek, ale niekedy môže byť prítomná aj benígna neoplazma. Pľúcne poranenia sú pri tomto type bežnou komplikáciou a môžu nakoniec viesť k respiračnému zlyhaniu.

Pemphigus erythematosus sa tiež nazýva pemphigus seborrhoicus alebo Senearov Usherov syndróm. Je variantom pemphigus foliaceus, ktorý sa prekrýva s lupus erythematosus. Choroba je veľmi zriedkavá. V jej patogenéze zohrávajú úlohu autoprotilátky proti Dsg1, ktoré sa môžu demonštrovať v intercelulárnom priestore pomocou PIF. Histologicky sa zobrazuje akantolýza v granulárnej vrstve epidermy alebo hneď pod ňou, môže byť prítomná vakuolárna degenarácia bazálnej vrstvy, stenčenie BMZ.

Indikácia

Choroby skupiny pemfigu sú potenciálne fatálne pľuzgiernaté choroby kože a slizníc, ktoré charakterizuje strata intercelulárnej adhézie keratinocytov spôsobená naviazaním autoprotilátok na povrchu buniek. Typickým znakom pemfigu je primárne postihnutie sliznice ústnej dutiny, po ktorom nasleduje vytvorenie patologických ložísk na koži.

  • Obrázok 1. AICS

Literatúra

  • HUGES, RG.– SURMACZ, MJ. – KARIM, AR. et al. 2008. Atlas of Tissue Autoantibodies. Third Edition. United Kingdom: The Binding Site Ltd., 2008. 220 s. ISBN 9780704427013.
  • BRADWELL, AR. – STOKES, RP. – JOHNSON, GD. 1997. Atlas of Autoantibody Patterns on Tissues. England: AR Bradwell, 1997. 103 s. ISBN 0704417790.
  • BRADWELL, AR. – STOKES, RP. – MEAD GP. 1999. Advanced Atlas of Autoantibody Patterns. England: AR Bradwell, 1999. 112 s. ISBN 0704485109.
  • SHOENFELD, Y. – GERSHWIN, ME. – MERONI, PL. 2007. Autoantibodies. Second Edition. Italy: Elsevier, 2007. 862s. ISBN: 978-0-444-52763-9
  • ŠVECOVÁ, D. Autoimunitné choroby kože II. Autoimunitné bulózne dermatózy. 2012. Dermatológia pre prax. 2012. 6(2) s. 63–67.
  • BUC, M. 2005. Autoimunita a autoimunitné choroby. Bratislava: Veda. 2005. 500 s. ISBN 8022408670
  • STANLEY, JR. 1995. Autoantibodies against Adhesion Molecules and Structures in Blistering Skin Diseases. The Journal of Experimental Medicine 9 Volume 181 January