dsDNA sú autoprotilátky proti dvojšpirálovej (double stranded) DNA. dsDNA je zložená z dvoch vlákien spojených navzájom vodíkovými mostíkmi a stočená do dvojzávitnice α-helix. V tejto forme je DNA uložená v živých bunkách a túto formu opúšťa len na krátkych úsekoch a na krátku dobu, napríklad počas replikácie či transkripcie. Detekciou týchto protilátok v krvnom obehu pacienta pomocou selektívneho testu pre vysoké avidity antiDNA, je možné s vysokou pravdepodobnosťou diagnostikovať systémový lupus erythematosus (SLE). Anti DNA protilátky nízkej avidity sa tiež vyskytujú pri iných reumatických ochoreniach ako je SLE. Nielen znaky SLE sa líšia od pacienta k pacientovi, ale aj avidita anti DNA.

Antigény

Cieľovým antigénom protilátok proti dsDNA je fosfátová kostra dsDNA helixu, na porovnanie menej často zistené protilátky proti ssDNA reagujú s exponovanými nukleotidmi ssDNA. Pri lupuse nefritis bolo dokázané, že protilátky proti dsDNA taktiež reagujú s α-aktínom (100kDa) rovnako ako aj s dsDNA v obehu alebo v glomeruloch.

Detekčné metódy

Existuje množstvo imuno metód, ktoré môžu byť použité na detekciu protilátok proti dsDNA, ktoré sa odlišujú senzitivitou, afinitou a triedou protilátok ktoré dokážu detegovať. Metóda EIA je najcitlivejšia na detekciu oboch- vysokej aj nízkej afinity protilátok zvyčajne triedy IgG. Pre porovnanie RIA metóda deteguje všetky triedy protilátok, ale predovšetkým tie, ktoré majú vyššiu afinitu. Dôležitým indikátorom prítomnosti anti dsDNA je homogénna fluorescencia interfázy jadra a chromatínu mitotických buniek pri skríningu antinukleárnych protilátok nepriamou imunofluorescenciou na HEp-2 bunkách. Ďalšia možnosť je imunofluorescenčný test so substrátom Crithidia Luciliale, čo je vlastne bičíkavec, ktorý má okrem jadra ešte teliesko zvané kinetoplast, ktoré obsahuje čistú dvojvláknovú dsDNA. Prítomnosť protilátok indukuje fluorescencia kinetoplastu.

Klinická relevancia

Protilátky proti dsDNA sú detegované vo väčšej frekvencií a vo vyšších titroch u pacientov so systémovým lupusom erytematósus (SLE) s lupus nefritis. SLE sa vyskytuje prevažne u mladých ľudí vo veku od 20 do 40 rokov, a je o 9-15krát bežnejší u žien ako u mužov.

Prítomnosť protilátok proti dsDNA alebo zvýšenie titru koreluje tiež so zvýšeným rizikom lupus nefritis. Exisuje vzájomný vzťah medzi antiDNA vysokej avidity a lupusom nefritis. Preto je užitočné monitorovať hodnoty protilátok proti dsDNA a následne reagovať s vhodnou terapiou pri zvýšených titroch. Medzi protilátky asociované s lupus nefritis patria aj protilátky proti ribozomálnej P, proti histónom, proti C1q, proti Sm, proti nukleozómom a proti α-altínu.

Indikácia

Pri klinickom podozrení na SLE prítomnosť autoprotilátok ds DNA, aj pri negatívnom náleze ANA (čo je však vzácne), podporí klinickú diagnózu. Pozitívne autoprotilátky ds DNA má v sére 40 – 60 % pacientov so SLE a ich hladina odzrkadľuje aktivitu choroby. U remisií a diskoidného SLE bývajú negatívne. V nízkych koncentráciách sa protilátky anti ds DNA vyskytujú u väčšiny autoimúnnych ochorení. Počas prognostického sledovania pacientov so SLE je veľmi užitočné, aby boli informovaný o kolísaní hodnôt antiDNA ako aj počas prognostický sledovania pacientov so SLE je veľmi užitočné, aby boli informovaní o kolísanie v anti úrovni DNA, ako aj o relatívnej avidite súčasných antiDNA protilátok.

  • Obrázok 1. dsDNA

Literatúra

  • HRDÁ, P. – ŠTERZL, I. 2003. Vyšetření autoprotilátek – současné možnosti. In interní medicína pro praxi. ISSN 1212-7299, 2003, vol. 8, p. 410-413.
  • HUGES, RG. – SURMACZ, MJ. – KARIM, AR. et al. 2008. Atlas of Tissue Autoantibodies. Third Edition. United Kingdom: The Binding Site Ltd., 2008. 220 s. ISBN 9780704427013.
  • SHOENFELD, Y. – GERSHWIN, ME. – MERONI, PL. 2007. Autoantibodies. Second Edition. Italy: Elsevier, 2007. 862s. ISBN: 978-0-444-52763-9.