Spoločný názov pre protilátky namierené proti jadrovým antigénom. Testovanie ANA patrí k najčastejším testom v klinickej imunológii. LE bunky, objavené Hargravesom(1948) v druhej polovici 20. storočia, stáli na začiatku diagnostickej metódy dôkazu protilátok proti jadrovým štruktúram (ANA). Neskôr sa zistilo, že k vzniku LE buniek postačuje protilátka proti samotnému histónu. Vyradenie LE testu z diagnostického procesu spôsobila jeho časová náročnosť a vyššia citlivosť imunofluorescenčných techník. Jedným z dôvodov upustenia od LE testov bolo tiež obmedzenie na IgG izotyp, zatiaľ čo IFL môžeme ANA dokázať aj v iných podtriedach, hlavne IgM. Imunofluorescenčná detekcia autoprotilátok je jednoduchá a ľahko aplikovateľná metóda. Ako substrát sa používali tkanivové rezy, alebo bunkové nátery, ktoré poskytovali rôzne druhy IFL obrazov. Metodika bola prijatá z výhradami, ktoré spočívali v subjektivite hodnotenia obrazu, neštandardnom spracovaní substrátov a hlavne v prekrývaní sa imunofluorescenčných obrazov pri rozličných antigénoch. Postupne sa do laboratórnej praxe na identifikáciu autoprotilátok proti ANA začínajú presadzovať HEp-2 bunky. Tieto bunky sú veľmi vhodné, pretože majú ľudský pôvod, veľké jadro, rastú v monovrstvách, poskytujú možnosť zachytiť viacej antigénov a tiež identifikovať autoprotilátky proti mitotickým štruktúram jadra, obraz nie je rušený podporným tkanivom a distribúcia antigénu je rovnomerná. Bunky HEp-2 (Human Epitelioma type 2; CCL-23) pochádzajú z ľudského karcinómu hrtanu americkej kolekcie typových kultúr. Ich použitie má však tiež svoje obmedzenia a napriek možnosti identifikovať väčšie množstvo vzorov, nevyhneme sa prekrývaniu viac ako 100 rôznych autoprotilátok proti jadrovým a cytoplazmatickým štruktúram. Pre prax však svojou širokou špecifitou predstavujú ideálny screeningový substrát pred ďalšou špecifikáciou a kvantifikáciou autoprotilátok. HEp-2 bunky patria do rodiny eukaryotických buniek.
Antigény
Tieto orgánovo nešpecifické antigény sú prítomné vo všetkých jadrách rôznych typov tkanív. Môžu byť lokalizované v chromatíne, jadierku, nukleoplazme, nukleárnej matrix, alebo na membráne jadra. Podobne môžeme identifikovať aj protilátky proti štruktúram cytoplazmy, filamentárnym proteínom a štruktúram mitotického cyklu bunky, ktoré tiež doplňujú celkový výsledok hodnotenia fluorescenčného obrazu.
| Chromatín | dsDNA, ssDNA, históny |
| Centroméra | s centromérou asociované proteíny (CENP-A, -B, -C, -F) |
| Jadierko | fibrilarín, RNA polymeráza, PM/Scl-100 a iné) |
| Nukleoplazma/matrix | U-snRNP, (Sm-, U1-RNP, SS-A, SS-B) |
| Coiled dodies | p80, coilin |
| PML bodies | Sp100 |
| Jadrová membrána | laminín, gp210, p62 |
| štruktúry cytoplazmy | Golgiho komplex, centrioly, lyzozómy, peroxizómy, aktín, cytokeratín, ribozómy, mitochondrie, SRP, Jo-1, |
| Mitotické figúry | deliace vretienko, centrioly, NOR, tubulín, mitotický aparát (NuMA), midbody |
Detekčné metódy
Prvým predpokladom pre úspešnú diagnostiku sérových protilátok je čo najlepšie zachovanie antigénu a jeho determinantov na uskutočnenie imunologickej väzby. Antigénnym substrátom rozumieme bunky tkaniva respektíve ich súčasti a produkty, proti ktorým je namierená protilátka v sére pacienta. Veľké množstvo antigénov dokazujeme na zdravých tkanivách potkana (oblička, pečeň, žalúdok). Najčastejšie používaným substrátom sa v poslednej dobe stalo tkanivo opíc. Štruktúra orgánov a morfológia tkaniva rovnako ako aj stavba imunoglobulínov sú veľmi podobné a dosahujú takmer 98% zhodu v sekvencii aminokyselín. Problém naviazania označenej protilátky na opičí imunoglobulín prichádza do úvahy len pri 2-3% epitopov. Keďže je možné vyrobiť vysoko špecifickú protilátku proti ľudskému imunoglobulínu problém krížovej reakcie je zanedbateľný. Možné sú však aj ľudské substráty.
Klinická relevancia
ANA protilátky sú typickým nálezom pri systémových zápalových reumatických ochoreniach (spojivové tkanivo, SLE, SjS, MCTD, SS). Okrem toho sa vyskytujú v rôznej frekvencii v takmer všetkých iných autoimunitných ochorení a nádorov. Ojedinele ich nájdeme aj v zdravej populácii (menej ako 5 %)vo frekvencii rastúcej s vekom. Nájdeme ich aj u pacientov s chronickým ochorením pečene (autoimunitnou hepatitídou).
| Ochorenie | % incidencie |
|---|---|
| chronický diskoidný lupus | 5 – 50 |
| chronické infekcie | 10 – 50 |
| dermatomyozitída, polymyozitída | 30 – 40 |
| s liekmi asociovaný SLE-like syndróm | < 50 |
| Feltyho syndróm | 95 – 100 |
| zdravá populácia | < 5 |
| zdraví v staršom veku | < 30 |
| zdraví príbuzní pacientov s SLE | 25 |
| juvenílna artritída | 15 – 30 |
| lupoidná hepatitída | 95 – 100 |
| neonatálny lupus | < 90 |
| neoplastické ochorenia | 10 – 30 |
| zdraví v staršom veku | < 30 |
| polyarteritis nodóza | 15 – 20 |
| tehotenstvo | 5 - 10 |
| Primárna biliárna cirhóza | 95 – 100 |
| reumatoidná artritída | > 95 |
| reumatická horúčka | < 5 |
| Sjögrenov syndróm | > 95 |
| SLE | 95 – 100 |
| systémová skleróza | > 90 |
Indikácia
- Skríning pacientov s podozrením na autoimunitné ssystémové ochorenie,
- podozrenie na liekmi indikovaný lupus,
- podozrenie na autoimunitnú hepatitíd
- diferenciálna diagnóza a prognóza juvenilnej idiopatickej artritídy.
-
Obrázok 1-6. ANA
Literatúra
- HARGRAVES, M. M. – RICHMOND, H. – MORTON, R.: Presentation of 2 bone marrow elements; „tart“ cell and „L.E.“ cell. Proc. Mayo Clin., 23, 1948, pp: 25-28.
- BRADWELL, A.R.– HUGHES, R.G. – HARDEN, E.L.:Atlas Hep-2 patterns. Second edition. The Binding Site Ltd., 2003, s:129, ISBN:0704424371
- CONRAD, K. – SCHLÖSSLER, W. – HIEPE, F. – FRITZLER, M.J.: Autoantibodies in Systemic autoimmune diseases. A Diagnostic reference. second edition, pabstscience publishers, 2007, s:282, ISBN 978-3-89967-420-0
- SHOENFELD, Y. – GERSHWIN, ME. – MERONI, PL. 2007. Autoantibodies. Second Edition. Italy: Elsevier, 2007. 862s. ISBN: 978-0-444-52763-9